Tlačidlo na zatvorenie okna potvrdenia platby
Tvoje predplatné bolo aktivované
Štvrtok 18.4.2024
sk
Veľkonočný pondelok | Valér
cz
Velikonoční pondělí | Valerie
, Valérie, Valeria

Policajti. Pre niektorých úplne bežní ľudia, pre iných celoživotný postrach. Niektorí sú mierumilovní a muške by krídlo neskrivili, iní sú neoblomní, a keď na nich nedopatrením natrafíš, máš po chlebe.

V tomto článku ti prinášame výpovede siedmich ľudí, ktorí ich anonymne poskytli pre EMEFKA. Títo ľudia si s policajtami zažili aj čosi bizarné, čo ich pri spomienkach na danú okolnosť viac rozosmieva, než trápi. Tak sa poď zabaviť spolu s nimi!

1. Pinocchio na kolesách

Vracal som sa z cyklovýletu a cestou domov som išiel po pešej zóne na bicykli. Zastavili ma mestskí policajti a vypýtali si doklad totožnosti. Keďže som so sebou mal len poloprázdnu fľašu s vodou, zdvorilo som sa im ospravedlnil, že nemám peňaženku a nemám sa im ako preukázať.

Páni ma teda požiadali, nech im poviem svoje meno a adresu trvalého pobytu. Bál som sa, že mi príde obálka so šekom, tak som si meno aj adresu vymyslel.

Vtom vytiahol druhý policajt spoza opaska podivný strojček vyzerajúci ako platobný terminál a zadal tam moje fiktívne údaje. Brutálne ma zdžubali za vymýšľanie si, tak zo mňa napokon vymámili pravdu a dostal som, prosím pekne, dvadsať eur za klamanie verejnému činiteľovi.

Shutterstock

2. Minula sa šťava

Keď som večer odchádzala z auta, zabudla som si vypnúť vnútorné svetielko. Auto mi ráno nešlo naštartovať, no akoby zázrakom som v tú noc parkovala dole kopcom. Odbrzdila som si ručnú a pustila som sa dole miernym svahom.

Auto však zrýchľovalo pomaly a tušila som, že sa nerozbehne dosť na to, aby mi po zaradení dvojky naskočil motor. V tejto desivej situácii som použila všetku ženskú kreativitu, preto som zabočila doprava, kde bol kopec strmší, no v tom rannom strese mi nenapadlo, že som v protismere.

Presne v tej sekunde, ako sa mi konečne roztočil motor, sa oproti mne objavilo policajné auto, páni v ňom boli, našťastie, zhovievaví a mala som to za desať.

Shutterstock

3. Lockdownová naháňačka

Sestra mojej frajerky smažila karfiol a vzbĺkla jej panvica. Celá otrasená jej volala, že má v kuchyni obhorený strop, je tam hmla, strašne to tam smrdí a bojí sa tam ísť. Nasadol som s ňou do auta, išiel som najkratšou cestou na obchvat a tam som tomu nakladal 160 km/h.

Zrazu ma ešte vyššou rýchlosťou predbehlo čierne Audi, majákmi ma naviedlo po najbližší výjazd a jeho dvojčlenná policajná posádka mi dala zaplatiť 100 eur za porušenie zákazu vychádzania za účelom stýkania sa s osobami z inej domácnosti. Kuchyňa je obhorená dodnes.

Shutterstock

4. Ja nič, ja zo Slovenska

V Česku platí neskutočne prihlúply zákon, ktorý káže vodičom zastaviť vozidlo pred priechodom pre chodcov, aj keď pri ňom stojaci chodec čaká na chodníku a na vozovku ešte nevkročil. Samozrejme, počas svojej služobnej cesty do Brna som o tom vôbec netušil.

Cestou ku klientovi, ktorému som mal okrem iného vrátiť zálohu 2 500 korún, ma zastavili českí policajti za to, že som nepustil chodkyňu, ktorá čakala pri priechode. Keď som sa im snažil slušne vysvetliť, že ma to mrzí, pretože som o tejto povinnosti nevedel, úplne na mňa kašľali a dostal som pokutu. Presne 2 500 korún. Geniálne.

Shutterstock

5. Za čistotu na žobrotu

Bola som so svojou milovanou Toyotou v autoumyvárke. Zaplatila som si najdrahší program, aby mi môjho koníka umývalo dlho a poriadne. Celá vytešená som vyšla z umývacej linky a netrvalo ani minútu, kým sa za mnou rozbehlo policajné auto a prinútilo ma zastaviť.

Policajt podišiel k môjmu okienku a spýtal sa ma: „Dobrý deň, slečna, poprosím vás občiansky, vodičský a malý technický. Ste si vedomá priestupku, ktorý páchate?“ Doklady som mu bez čakania podala a odvetila som, že vôbec netuším, o čom hovorí. Mladý muž v čiernej uniforme mi následne vysvetlil, že moje auto nemá prednú ŠPZ-ku.

Poprosila som teda policajtov, nech sa so mnou idú pozrieť do umývacej linky, kde mi ju mohli strhnúť kefy – a tak aj bolo. Ležala tam, odpadnutá ako hnilý baklažán. Našťastie sa nado mnou zľutovali a pokutu mi zaplatiť nedali. Ten stres, ktorý mi pri tom spôsobili, bol pre mňa úplne dostatočným ponaučením!

Shutterstock

6. Nenápadný zlodej

Piatok podvečer, na hodinkách 17:40 a vonku pološero. Vracal som sa z práce na svojom čiernom Superbe, keď som zrazu na svojej ulici, asi pol minúty jazdy od svojho bytu, zahliadol spolužiaka zo strednej, ktorý stál pred vchodom a fajčil. Zastavil som pri obrubníku, stiahol som okienko a zakričal som: „Marek, si to ty?“ Ozvalo sa: „Jasnééé! No seruuus!“

Keď som vystúpil z auta, nechal som bežať motor, ale vypol som si svetlá, nech nerobím z ulice futbalový štadión. Zapálil som si s ním cigu, rozlúčil sa a pokračoval vo svojej strastiplnej tridsaťsekundovej ceste domov.

Že moje čierne auto nesvieti na verejne osvetlenej ulici som si uvedomil až vtedy, keď sa za mnou rozblikali modro-červené majáky. Policajti si vypýtali všetky doklady od auta, aké existujú, pretože si mysleli, že ho kradnem a snažím sa byť nenápadný, tak som si nezapol svetlá. Pretože to je naozaj najlepší spôsob, ako na seba neupútať pozornosť, však?

Vďakabohu to skončilo len dvackou za jazdu bez svetiel a doživotnou predstavou o tom, že zlodeji áut sú podľa policajtov asi totálne vymletí, alebo čo.

Shutterstock

7. Precíznosť na nesprávnom mieste

Nikdy som nešla rýchlejšie, ako je povolené. Nikdy. Teda, aspoň som si to myslela, kým ma neobrali o dvadsať eur za 50 km/h v úseku, kde je štyridsiatka. Priznám sa, že inkriminovaným úsekom chodím dennodenne už niekoľko rokov a doposiaľ som si tú hlúpu značku nevšimla. Od toho dňa sa mi o štyridsiatkach z času na čas aj sníva…


Richard Bonde
Ako každé iné dieťa, so slzami v očiach. V sprievode hlasných výkrikov som v chladný februárový večer krátko po pol desiatej zhliadol umelé svetlá petržalskej nemocnice. Môj otec a jeho prísediaci svokor sa zhodli, že v plači je muzikalita – mali úplnú pravdu. Už o dva roky neskôr som kuchynskú linku v pravidelných intervaloch okrádal o varechy a rozbíjal s nimi vedrá z predsieňovej skrine, predstierajúc bytie súčasťou rockového koncertu so stovkami divákov okolo pódia.Tesne pred piatymi narodeninami som sa s radosťou ocitol na svojej prvej vyučovacej hodine – nebola to ani matematika, ani vlastiveda. Bola to hodina bicích nástrojov, mojich najobľúbenejších 20 minút v týždni. Ako obyvateľ trojizbového bytu však pre mňa akákoľvek domáca príprava neprichádzala do úvahy – pre uspokojenie susedov, rodičov a v absolútne poslednom rade aj mňa som začal chodiť na klavír. A sedem mesiacov na to aj do základnej školy na Benkovej ulici v Nitre – mojom takmer rodnom meste.Roky plynuli a s nimi pribúdalo vedomostí a skúseností, hlavne tých hudobných. Už koncom roku 2011, keď bol môj vek stále na prstoch ukázateľnou hodnotou, ma môj otec, učiteľ hudby, zatiahol do prvej kapely (s asi najmenej kreatívnym názvom tohto milénia – The Kapela), ktorá sa na školskej scéne neujala. Neváhal založiť druhú, v ktorej som opäť obsadil pozíciu klávesáka. Táto o niečo rockovejšia zostava nesúca trošičku kreatívnejší názov Wild People bola úspešnejšia a zanikla až v roku 2016.V živote mladého hudobníka nechýbali ani tie o niečo konvenčnejšie veci – výučba anglického jazyka, z ktorého som v predchádzajúcom roku získal jazykový diplom úrovne C1, informačné technológie, môj takmer denný skracovač voľného času a nepochybne aj zdravá dávka jazdy na bicykli.Roku 2013 som skončil na treťom mieste na prijímacích skúškach na osemročné štúdium v Gymnáziu na Golianovej ulici, opäť v bývalom centre Veľkej Moravy – v poslednej chvíli som však od tohto rozhodnutia ustúpil, no o tri roky neskôr som na rovnakú strednú školu presedlal tak či tak, ale na štúdium pätročné so zameraním na anglický jazyk.V súčasnosti sa snažím svoj život držať čo najbližšie k heslu „príjemné s užitočným”. Jedným z mojich koníčkov je a už oddávna bola verejná doprava – dnes pracujem ako webmaster a redaktor portálu imhd.sk, ktorý sa zameriava na informovanie cestujúcej verejnosti vo viac ako 20-tich mestách na Slovensku, a od jesene som tiež redaktorom najzábavnejšieho webového portálu na Slovensku – EMEFKA.Neodišiel som ani od svojej najväčšej lásky – hudby – ktorou sa, hlavne v tejto situácii, snažím živiť svoj sporiaci účet najlepšie, ako to len ide. Mojím hlavným hudobným projektom je skupina Follow hrajúca prevažne coververzie známych skladieb domácej aj zahraničnej tvorby.Popri práci som profesionálnym zlodejom otcovho auta, sem-tam mu ho vrátim, vždy však nablýskané a dotankované. A nezabúdajúc na to azda najmenej dôležité – maturitný ročník gymnázia. Od septembra sa chystám na Vysoké učení technické v Brne, kde chcem vyštudovať odbor Audioinžinierstvo, zvuková produkcia a nahrávanie na Fakulte elektrotechniky a komunikačných technológií.So svojou súčasnou životnou situáciou som nadmieru spokojný – pevne verím, že sa v tejto hudobno-informatickej vlne udržím čo najdlhšie. Neviem, čo ma čaká, ale stále chcem svet vnímať ako dieťa. Ako každé dieťa, s radosťou v očiach.
Najčítanejšie
Podobné

Vitaj na stránke EMEFKA

Posúvaj prostom doľava alebo doprava a objav viac

Práve sa deje

Klikni a uvidíš aké máme novinky

Domov
TOP
Trending
PREMIUM
Emefka Daily logo
Nový spravodajský web
Práve sa deje

Odomknúť článok

kamošovi

Táto funkcia je dostupná iba členom Emefka PREMIUM. Skopíruj špeciálny odkaz a zdieľaj obsah so svojimi kamošmi.

Kopírovať odkaz

Odkaz bol skopírovaný

Odomknúť článok

kamošovi

Táto funkcia je dostupná iba členom Emefka PREMIUM, prihlás sa do svojho konta. Ak členom nie si, využi túto možnosť a zakúp si predplatné.

Zakúpiť Zakúpiť

Blahoželáme, máš prémiových kamošov!

Tento obsah je štandardne platený, no tvoj kamoš je členom Emefka PREMIUM a obsah ti odomkol. Stačí zadať tvoju emailovú adresu.