Informácie, ktoré dnes máme o ľuďoch, ich psychike a správaní nám bohužiaľ nespadli z neba, ale niekto ich musel vyzistiť. Častokrát však práve kvôli takýmto informáciám trpeli deti a toto je 9 prípadov, kedy tomu bolo tak.

1. Klaun Bobo a deti kopírujúce správanie dospelých

Uprostred dvadsiateho storočia sa psychológ Albert Bandura rozhodol zistiť, nakoľko je detské správanie ovplyvnené tým, čo vidia u dospelých. Základom jeho experimentu bol nafukovací klaun menom Bobo a dve videá, ktoré s ním vznikli. Na jednom ho dospelí hladkali a objímali, na druhom sa k nemu správali agresívne, bili ho a sácali. Neskôr Albert povolal deti rozdelené do troch skupín – jednej ukázal video, na ktorom sa dospelí voči Bobovi správali slušne, druhej ukázal to, kde bol terčom násilia a poslednej neukázal nič. Výsledok bol presne taký, ako by väčšina z nás očakávala – deti, ktoré videli násilné video, bez zaváhania začali toto správanie kopírovať, mlátiť nebohého klauna rukami a dokonca aj gumeným kladivom či inými pomôckami. Ostatným dvom skupinám detí niečo podobné ani nezišlo na um, hoci mali taktiež od samého začiatku k dispozícii veci, ktorými by mohli poľahky šašovi ublížiť.

2. Šimpanzia „sestrička“

V roku 1930 sa psychológ W. N. Kellogg rozhodol venovať teórii, že šimpanzy nie sú schopné rozprávať, pretože ich to vlastne v detstve nikto nenaučil a teda sa predpokladalo, že ak by opice vyrastali po boku ľudských detí, mohli by tieto schopnosti od nich pochytiť. Preto svojmu vlastnému synovi zaobstaral šimpanziu sestričku menom Gua a vychovával ich bok po boku. Experiment však nabral veľmi zlý spád – hoci sa Gua naučila držať lyžičku a dokonca aj rozumela niektorým slovám, na ľudského chlapca mal celý tento proces záporný vplyv. Dieťa totiž začalo kopírovať správanie opice – skákalo ako ona, pišťalo a dokonca i hrýzlo. Výskum bol teda prerušený, no viedol minimálne k jednému zaujímavému zisteniu – deti napodobňujú nielen správanie dospelých, ale vedia si osvojiť aj to zvieracie.

3. Rozbitá bábika

Psychológovia z Univerzity v Iowe sa rozhodli skúmať, ako sa u detí vyvíja pocit viny. Pomohla im k tomu bábika špeciálne vyrobená na tieto účely, ktorá sa po istom čase sama od seba rozbila. Zavreli do miestnosti jedno dieťa s jedným dospelým a nechali dospelého, aby bábiku ukázal dieťaťu so slovami, ako veľmi mu na nej záleží, aká je dôležitá a čo všetko od nej vlastne závisí. Potom mal dieťa nechať sa s ňou chvíľu hrať. Uprostred hry sa však bábika sama od seba pokazila. Pokus pokračoval tým, že nasledujúcu minútu mal dospelý ostať ticho a len hľadieť na to, ako sa dieťa v tejto situácii zachová a neskôr ho ísť ubezpečiť, že to vlastne nebola nikoho vina. Experiment preukázal, že deti, ktoré sa ho zúčastnili, boli aj v dospelosti veľmi rozvážne a pokojné. Nepredpokladá sa však, že je to vďaka nadobudnutiu zdravého pocitu viny, skôr kvôli strachu z negatívnej reakcie druhej osoby.

4. Premena Bruca na Brendu

V roku 1965 sa v Kanade narodili dvojičky – dvaja chlapci – z ktorých jeden vo veku osem mesiacov prišiel vďaka zlyhaniu lekárov o časť jeho genitálií. To však perfektne hralo do kariet psychológovi Johnovi Moneymu, ktorý žil v presvedčení, že to, k akému pohlaviu sa človek hlási závisí čisto od toho, k čomu ho vedie jeho okolie. Navrhol teda rodičom, aby Bruca kompletne preoperovali na dievča a potom ho i v rovnakom duchu vychovávali a tí prekvapivo súhlasili. Lenže nie všetko išlo podľa psychológových plánov, keďže Bruce s novým menom Brenda, sa odmietal správať ako dievča. Nechcel nosiť šaty, ani sa hrať s bábikami a keď zistil, aká je vlastne pravda, rozhodol sa preoperovať naspäť na muža. Neskôr sa oženil, avšak vo veku 38 rokov spáchal samovraždu. Tento experiment teda preukázal, že naše pohlavie je zakorenené hlboko v našej biologickej podstate a že pokusy na deťoch jednoducho nikdy nedopadnú dobre.

5. Detstvo bez jediného úsmevu alebo experiment o šteklení

Clarence Leuba sa radí do kategórie psychológov, ktorí sú ochotní kvôli výskumu trápiť aj vlastné deti. V roku 1933 sa tento muž rozhodol zistiť, prečo sa ľudia smejú, keď ich niekto šteklí. Je to náš prirodzený inštinkt alebo sa smejeme len preto, že sa človek, ktorý nás šteklí smeje tiež a my mu chceme úsmev len opätovať? Zakázal teda všetkým v rodine, aby sa na jeho syna usmievali a nútil svoju ženu, aby ho každý deň nejakú dobu šteklila s papierovým sáčkom na hlave. Raz sa však pomýlila a omylom sa zasmiala. Clarence teda vyhlásil, že celý experiment je neplatný a rovnakému procesu sa rozhodol podrobiť aj svojho druhého syna. Z pokusu vyplynulo, že deti sa pri šteklení smejú tak či tak. Otázkou však zostáva, či naozaj táto informácia stála za smutné detstvo dvoch nič netušiacich detí.

6. Vakcína na ovčie kiahne

V osemnástom storočí žil britský doktor Edward Jenner, ktorý bol jasným dôkazom toho, že priezvisko Jenner sa spája s prepnutosťou už od nepamäti. Rozhodol sa totiž testovať svoju teóriu o tom, že človek ovčie kiahne dostane len raz za život, na vlastnom synovi. Infikoval ho teda detskými kiahňami, nechal ho vyliečiť a potom ho infikoval opäť tými bežnými. Podľa jeho výpočtov sa chlapec už nemal znovu nakaziť a vďakabohu, tie výpočty boli naozaj správne. Konanie doktora bolo však natoľko bizarné, že moment, kedy infikuje chlapca chorobou je dokonca zvečnený aj ako socha.

7. Strach z bielych vecí

Akoby si ľudia nepestovali dosť rôznych strachov a fóbií sami od seba, vedec John Watson sa rozhodol vytvoriť nejaké aj umelo. Obeťou jeho pokusu bol 9-mesačný Albert, ktorému darovali bieleho potkana. Chlapec sa najprv s potkanom hral a šantil, no keď si zvykol na jeho prítomnosť, začal sa reálny experiment. Zakaždým, keď sa malý Albert pokúsil hlodavca dotknúť, niekto v pozadí udrel do kovovej trubky a tým chlapca vystrašil. Neskôr si teda chlapec vypestoval odpor nielen k danému potkanovi, ale všeobecne k bielym veciam, ktoré potkana čo i len okrajovo pripomínali. Experiment bol však prerušený, keďže sa Albertovej mame prestalo páčiť správanie jej syna a tak ho zobrala preč.

8. Koktanie

V roku 1939 vedci Wendell Johnson a Mary Tudorová podrobili deti ďalšiemu príšernému experimentu. Párik sledoval vývoj reči u detí a jedného dňa im v hlave skrsol nápad, že by bolo skvelé zistiť, či dokážu prinútiť dieťa koktať. Zohnali teda 22 detí, rozdelili ich do dvoch skupín a pokus sa mohol začať. S jednou skupinou maloletých bolo zaobchádzané s láskou a úctou, druhú neustále karhali, urážali a kričali po nej. Deti z druhej skupiny po istej dobe začali koktať alebo v horších prípadoch prestali komunikovať úplne. Bol však tento výsledok naozaj prekvapivý a stál za to? Veď len používaním zdravého rozumu ľahko dospieť k myšlienke, že z dieťaťa, na ktoré sa dennodenne kričí, vyrastie veľmi hanblivý a zakríknutý dospelý jedinec.

9. Pavlov experiment na deťoch

Asi všetci poznáme Pavlov experiment vykonaný na psoch, ktorý skúmal reflexy spojené s jedlom. Málokto však tuší, že tento vedec robil rovnaký pokus aj s deťmi. Deti z tohto experimentu však netrpeli tak ako tie v predošlých, keďže to boli deti žijúce na ulici a za účasť boli odmenené čokoládou, brusnicami, či inými dobrotami, o ktorých mohli malí bezdomovci len snívať. Experiment dopadol rovnako ako u psov a teda dokázal, že reflexy fungujú ako u zvierat, tak aj u ľudí veľmi podobne. Pavlov chcel za tento výskum získať druhú Nobelovku, avšak komisia ho nenominovala, keďže okolnosti experimentu považovala za nehumánne a neetické.

Zdroj: brightside.me
Titulná fotka: howstuffworks.com